Späť
Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov. Jedná sa o alternatívne konanie oproti konaniu pred všeobecnými súdmi. V rozhodcovskom konaní je možné rozhodovať o sporoch vzniknutých z tuzemských a medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov. Zákon o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. explicitne uvádza, ktoré spory nie je možné v rozhodcovskom konaní rozhodnúť.
Pre uplatnenie rozhodcovského konania je potrebná predchádzajúca rozhodcovská zmluva, t.j. dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory ktoré medzi nimi vzniknú, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy, alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Podmienkou jej platnosti je písomná forma.
Rozhodcovské konanie sa začína odo dňa prijatia žaloby druhou zmluvnou stranou. Žalobcom je zmluvná strana, ktorá podáva návrh na začatie rozhodcovského konania. Žalovaný je zmluvná strana, proti ktorej žaloba smeruje.
Základným znakom rozhodcovského konania je rovnosť jeho účastníkov. Rozhodcovský súd rozhoduje v súlade so zmluvou uzatvorenou medzi účastníkmi rozhodcovského konania a vezme do úvahy obchodné zvyklosti vzťahujúce sa na spor, zásady poctivého obchodného styku a dobrých mravov.
Ak rozhodcovský súd rozhoduje vo veci samej, alebo na základe zmieru uzatvoreného účastníkmi rozhodcovského konania, vydá rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovský súd musí v rozhodcovskom konaní rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas rozhodcovského konania; nesmie však prekročiť medze uplatnených návrhov. Môže takisto vydať aj čiastočný rozhodcovský rozsudok o právnom základe alebo o časti uplatneného nároku.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
