Juraj je vymáhač dlhov: Keď sme raz prišli za dlžníkom, zrazu sa objavili géčkové mercedesy a 14 obrovských chlapov (Rozhovor)
Skúsený vymáhač Juraj Imrich sleduje vývoj svojho remesla od holohlavých hromotĺkov na géčkových mercedesoch až po sofistikované medzinárodné schémy a machinácie.
„Keď som začínal vymáhať, boli to tvrdé roky a hľadali chlapcov so širokými lakťami. Posielali ma na miesta, kam nikto nechcel ísť, do rómskych get v Handlovej alebo Partizánskom. Niekoľkokrát ma tam prišli zachrániť policajti,“ hovorí konateľ Patriot Group Juraj Imrich, ktorý nás v súkromnej školiacej miestnosti zasvätí do tajov často démonizovaného remesla vymáhačov pohľadávok.
Webovú stránku firmy zdobí horiaca silueta koňa. Jej reprezentatívne priestory v zástavbe rodinných domov na trenčianskom sídlisku zas kožené sedačky, soška sparťanského bojovníka, portrét M. R. Štefánika či stolček s kvalitným alkoholom.
V kancelárii so stenami lemovanými úhľadnými fasciklami sa zamestnanci za telefónmi a počítačmi snažia o vymáhanie pohľadávok od dlžníkov. Ak neuspejú virtuálne na diaľku, ich kolegovia sadnú do auta a vydajú sa za nimi fyzicky.
Riaditeľ Patriotu, ktorý si zahral aj vo videoklipe Separa a P.A.T., sa vymáhaniu pohľadávok venuje 17 rokov, pričom 10 z nich strávil priamo v teréne. Dnes chodí na výjazdy len počas kontrolných dní, keď sleduje, ako jeho „chlapci“ pracujú a komunikujú a či sa nedá niečo zlepšiť.
Kto si najčastejšie objednáva vaše služby?
Z 95 percent sa zaoberáme obchodom a vzťahom IČO – IČO. Vymáhame pre právnické osoby, čiže živnostníkov a eseročky, ktoré nemajú vyplatené faktúry za dodaný tovar alebo majú nezaplatené služby. Medzi fyzickými osobami sú pôžičky všeobecne menej bežné.
Laici používajú skôr termín vymáhanie dlhov. Je dlh a pohľadávka to isté?
Áno. Aj správa, riadenie a vymáhanie pohľadávok na jednej a manažment na druhej strane znamenajú to isté. Manažment však znie lepšie. Ľudia sú citliví na slová, lebo si stále pamätajú démonizované časy výpalníctva.
Predstavujú si veľkých bezkrkých chlapov v bombere s bejzbalovou palicou a otvoreným kufrom auta.
Tak to však už nefunguje. Štátna správa dokázala zmenami v polícii a na prokuratúre podobné skupiny eliminovať. Ostala však pachuť, že vymáhanie je temná aktivita na hrane sivej zóny.
Niektoré firmy vymáhačov naďalej s týmto imidžom pracujú vo svojej reklamnej komunikácii. Ako sa k tomu staviate?
Robia to niektoré firmy najmä z južného Slovenska. Nie je to dobré. My sa tomu snažíme čo najviac vyhnúť. Je rozdiel, či v ľuďoch evokujete strach alebo rešpekt. Náš imidž nemôže byť kričiaci pán s bejzbalkou na bilborde.
Raz nám prišlo trestné oznámenie, v ktorom sa písalo, že ku klientovi prišli dvaja bezkrkí a vyholení chlapci v teplákoch. Keď však vyšetrovateľov uvidel seriózneho 80-kilového chlapíka v saku, tak mu hovorím: „Tu máte tú 130-kilovú opicu...“ Neplatiči nás často démonizujú.
Nechodia už vymáhači za hranicu zákona?
Jedine v inom zmysle. Z hľadiska podnikateľskej etiky nebudem menovať, no nájdu sa takí, čo zneužijú naivitu klientov. Často k nám prídu s tým, že u konkurencie zaplatili dopredu dve tisícky, tá nič nevymohla a odišli s dlhým nosom.
Existuje niečo ako ideálny osobnostný profil vymáhača?
Vymáhač by mal mať prirodzenú autoritu a dokázať podľa príležitosti prispôsobiť svoj jazyk. Inak sa rozpráva s pekárom a inak s právnikom. Vymáhanie je komplikovaná operácia a každé slovo a gesto má nejaký význam.
Musí však byť predovšetkým vzdelaný, mať základy trestného, obchodného a občianskeho práva. Musí vedieť, kam môže vstúpiť a kam sa, naopak, nemôže dať vlákať. Musí vedieť, ako funguje obchodný styk, čo je to zmluvná pokuta, uznanie záväzku či úrok z omeškania.
A čo fyzická stránka?
Najlepšie je, keď váži 90 až 100 kíl a meria asi 185 centimetrov. Je výhodou, ak má prirodzenú autoritu. Chlapci v teréne nemusia byť veľkí, musia však mať isté fyzické predispozície. Keď majú fyzický fond, tak dokážu dlho stáť, šoférovať, zniesť chlad a ostať až do večera vo forme.
Je dobré, ak sa venujú športu, pokojne aj cyklistike, triatlonu či vzpieraniu. Hoci máme dvoch bývalých zápasníkov, nemusí ísť vždy o bojové športy. Tie však majú výhodu, že učia nebáť sa a zvyšujú toleranciu adrenalínu. V stresovej situácii sa totiž nemôžete roztriasť a ostať paralyzovaní.
Mentálna odolnosť však nemusí vždy súvisieť s fyzickým fondom...
„Fyzično“ je pre mňa fakt dôležité. Mentálnu odolnosť môžete vytrénovať a príde aj s kurzami a so vzdelávaním sa. Sám som bol dlho v teréne, tak viem, ako ľudí vyškoliť. Je však pravda, že do terénu nemôžeme poslať náhodného človeka z posilňovne. Bol by na smiech a nič by nevybavil. Nehľadáme „preposilkovaných“ ľudí.
Na špecifické akcie si občas najímame najväčšieho spolupracovníka. Má 130 kíl a pracuje aj ako osobný strážca. Používame ho, keď vieme, že môže prísť ku stretu so záujmovými skupinami. Môžeme sa na neho spoľahnúť aj ako na šoféra a sprievod pre klienta, ktorý si vyžaduje stretnutie s dlžníkom.
Pracujú ako vymáhači v teréne aj ženy?
Nie je to práca pre ženy a ani u nás takú nemáme. Keď som však kedysi vymáhal pre nebankovku, k najlepším tam patrila kolegyňa s takými tvrdými lakťami, že by ju z nás asi nikto nechcel mať doma. Fundované, erudované ženy s dobrým vystupovaním sú, naopak, nedoceniteľné v kancelárii.
Je vaša firma na slovenské pomery štandardná?
Nezapadáme do štandardných schém. Väčšina veľkých inkasných spoločností sú väčšie a fungujú na kvantitu, keď vymáhajú pohľadávky pre Orange či SPP. Dostanú zoznam 3 000 neplatičov, ktorým rozpošlú šeky a výzvy.
My ku každej pohľadávke pristupujeme individuálne. Preto máme aj terénnych pracovníkov, ktorý môžu prísť za istých podmienok na návštevu. Individuálne prípady sa nedajú riešiť z kancelárie.
Kedy chodia terénni pracovníci na návštevu?
Keď je neplatič nekontaktný, nereaguje na výzvu, neozve sa alebo vidíme, že je jeho sídlo virtuálne. Vtedy skríningom zisťujeme, či má sídlo inde alebo je napojený na inú spoločnosť.
To znie ako práca pre detektívov...
Skríningom sa snažíme prísť na to, kde by sa mohli nachádzať konatelia, spoločníci a prokuristi aj to, či už utopili nejaké eseročky alebo využili „biele kone“. Ešte pred osobnou návštevou si musíme vytvoriť presný obraz, aby sme vedeli človeka konfrontovať.
Pripomína mi to preteky, keď hľadajú dlžníci spôsoby, ako ubziknúť, a vy sa ich snažíte dobehnúť...
Musíme používať sofistikovanejšie metódy, no často sú naše sily v nepomere. Neplatič má nezriedka viac zbraní a možností, ako ujsť. Legislatíva je nastavená tak, že tí, čo majú dbať na dozor nad podvodníkmi, to nerobia.
Ako sa s vami snažia dlžníci najčastejšie vybabrať?
To vám, samozrejme, nemôžem povedať.
Tak trocha inak: aké stratégie najčastejšie používajú dlžníci, aby sa vám vykrútili?
Najprimitívnejšia stratégia je „nie som doma, neotváram“. K iným výhovorkám patria: „neprišla mi zaplatená faktúra“, „niekto ma podviedol“, „nechajte mi odkaz“ či „vybaví vás manželka“.
Veľa vecí som kedysi nevedel pochopiť, no naučil som sa vžiť do pozície neplatičov. Nemôžem im mať za zlé, že nechcú platiť a využívajú na to všetky mechanizmy. Ja, vy aj hocikto iný by sme robili to isté. Nemôžete sa hnevať, že vás chce niekto „obabrať“. Musíte však byť fundovaný natoľko, aby ste jeho schému vedeli rozbiť. Zlepšil som sa v psychológii.
Ktoré faktory vplývajú na úspešnosť vymáhania?
Najdôležitejší faktor je to, či a ako sa náš klient stará o svoje podnikanie, či si manažuje pohľadávky, zmluvy a faktúry. Malí a strední podnikatelia si bohužiaľ stále myslia, že vystavená faktúra je právny titul. Je to však len kus papiera do účtovníctva.
Podnikatelia často podceňujú zmluvy. Najlepšie je mať zmluvu podloženú objednávkou, faktúrou či dodacím listom. Každým dokumentom sa zužuje priestor na manévrovanie a rozporovanie. Klientom aj preto hovoríme, ako si formálne upraviť zmluvy, aby bola vymáhateľnosť vyššia. Rámcové a dodávateľské zmluvy im niekedy rovno vyrobíme.
Čo iné ešte vplýva na úspešnosť vymáhania?
Čas. S vekom pohľadávky rapídne klesá jej vymožiteľnosť. Pri jednoročných pohľadávkach až niekde k 20 percentám. Podnikatelia bohužiaľ neriešia, keď je faktúra týždeň-dva po splatnosti a prvú výzvu pošlú spravidla po mesiaci.
Ako je taký rýchly pokles možný?
Vymožiteľnosť klesá, lebo spoločnosť sa vie „upratať“ alebo prepísať, jej konateľ môže zmiznúť a fyzická prevádzka sa dá zatvoriť.
Veľa spoločností navyše neplatí chronicky a postaví vás do pozície, že splatí len polovicu sumy a ďalšie mesiace vás bude naťahovať. Ak nemáte peniaze, tak to akceptujete. Stáva sa to pri veľkých stavebných spoločnostiach, ktoré sa motajú okolo diaľnic a železníc.
Je v sporoch medzi fyzickými osobami ešte nižšia vymožiteľnosť?
Áno. Po prvé, pri nich nie sú často zmluvy a po druhé, nefiguruje v nich obchodná spoločnosť, ktorá má zväčša aspoň nejaký majetok vo forme strojov, áut či mechanizmov. Keď navyše dlžník vyhlási osobný bankrot, je de facto oddlžený a nikomu nič nedlhuje.
Aké sú hlavné kategórie dlžníkov a spája ich niečo okrem toho, že neplatia dlhy?
Veľké spoločnosti neplatia, lebo si myslia, že sú priveľké a nemusia. Pri menších firmách často zistíme, že za nimi stojí človek, ktorý už stihol utopiť šesť spoločností. Pri každej funguje rok-dva a nakoniec nevyplatí posledné dve tretiny faktúr.
Kedy sa už vymáhať neoplatí?
Napríklad ak je spoločnosť prepísaná na cudzinca alebo keď má už 35 exekúcií. Pri dlhodobých klientoch do toho niekedy ideme a chalanov vyšleme. Keď však príde nový klient a navyše po premlčacej lehote, povedzme po štyroch rokoch, tak nie.
Pri našej legislatíve môžete požiadať súd o vydanie platobného rozkazu a dlžníka zažalovať. Ak to však spravíte na súde Bratislava I, prvé pojednávanie bude o tri roky a bude vás to stáť viac, ako môžete získať. Klienti to neradi počujú, no my im to povieme na rovinu.
Akú najstaršiu pohľadávku ste už vymohli?
Jednu, ktorá bola stará 15 rokov a, samozrejme, premlčaná. Chalani však postupovali šikovne, dlžník bol bonitný, a tak dosiahli uznanie záväzku. Keď mu zaklopali po takom dlhom čase, bol, samozrejme, prekvapený.
Prispeli ste už svojou činnosťou k trestnému stíhaniu dlžníkov?
Slovenský zákon je v tomto veľmi liknavý, keďže musíte vedieť dokázať úmysel. Ak vám človek iniciatívne nepovie, že podvádzal vedome a s úmyslom obeť okradnúť, tak máte smolu. Podnikateľská obec vrátane neplatičov je navyše čoraz sofistikovanejšia. Právnické školy produkujú množstvo právnikov, ktorí im dokážu poradiť.
Nedávno sme podali trestné oznámenie na dlžníka, u ktorého sme lustráciami zistili, že má za ostatných 10 rokov 164 exekúcií a zákaz nakladať s majetkom. Vyšetrovateľ a prokuratúra však povedali, že mal záujem dlh splatiť...
Stretli ste aj s nebezpečnou situáciou, keď sa vám niekto napríklad vyhrážal?
V teréne sa dejú rôzne veci. Minule zablokoval dlžník chalanom auto a zavolal políciu. Keď mu ukázali splnomocnenie a vysvetlili situáciu, policajti dali dlžníkovi pokutu. Pred pätnástimi rokmi to bolo iné ako dnes. Mávali sme problémy s bratislavskými záujmovými skupinami.
Občas sme prišli za neplatičom a v okolí sa začali objavovať géčkové mercedesy a 14 obrovských chlapov, ktorí by neprešli cez zárubňu. Dnes sa prístup dlžníkov aj vymáhačov zmenil. Pohotovostné motorizované jednotky polície dokážu byť navyše takmer kdekoľvek do pár minút.
Hovoríte o chlapcoch v pluráli. Chodíte do terénu vždy viacerí?
Áno. Neplatiči sa na nás často snažia niečo našiť. S cieľom môcť urobiť párovú výpoveď sa nesmie nikdy stať, že jeden nechá druhého samého. Ak by nás neoprávnene obvinili z napadnutia, tak je to slovo proti slovu a bez znaleckých posudkov vás preventívne zadržia.
Paragraf o hrubom nátlaku je veľmi ohybný. Nemôžeme ani vstúpiť k dlžníkovi domov. Riskovali by sme trestné stíhanie za neoprávnený vstup. Nevojdeme, ani keď nás pozývajú, lebo nechcú, aby ich susedia počuli, že majú dlhy.
Napriek tomu na nás raz podali trestné oznámenie. Bola to však úplná sprostosť. Pán tvrdil, že sme sa mu na benzínke vyhrážali bejzbalkami. Asi to videl niekde v kriminálke. Vtedy som u vyšetrovateľa nezadržal smiech. Ktorý rozumný človek by sa o niečo také pokúsil a navyše na benzínke, kde je kopec kamier?
Prišlo niekedy aj k fyzickému konfliktu?
Počas kariéry som vedel všetko ustáť. Ak by prišlo až ku konfliktu, bolo by to veľmi zlé. Táto práca je viac o slove a písme.
Príde vám niekedy neplatičov ľúto?
Nie.
Ani keď vidíte, že sú povedzme v zlej sociálnej situácii?
Nie. Mňa si niekto najal, aby som hájil jeho záujmy a práva, a nie na to, aby som moralizoval alebo robil ústupky z ľútosti. Určite však prispôsobujeme komunikáciu. Ak je neplatičom vetchá majiteľka potravín, ktorej sa tmolia pod nohami deti, musíme zmäkčiť rétoriku.
Aj ja mám dieťa a som empatický, o tom sa nemusíme baviť. Musíme však ostať profesionálni. Snažíme sa o dialóg a dohodu na splátkovom kalendári. Vieme vychádzať v ústrety aj neplatičom. Naša práca nie je o svojhlavom bití päsťou po stole a kričaní Zaplať!
Tvrdá profesionalita u nás víťazí nad ľudskosťou aj preto, že 99,99 percenta podnikateľov sa do dlhov dostalo vlastnou neodbornosťou, zlými rozhodnutiami a podnikateľskou neschopnosťou.
Na Slovensku máme veľa profesionálov, ktorí sa vyznajú v konkrétnych segmentoch, ale nevedia podnikať. Mali by pracovať spolu s ekonomicky zdatnými manažérmi, no legislatíva ich núti otvárať malé firmy, aj keď nevedia, čo je to DPH, a majú pocit, že keď vystavia faktúru na 1 000 eur, tak toľko aj zarobia.
V akom čase chodíte najčastejšie vymáhať?
Keďže komunikujeme najmä s podnikateľskými subjektmi, tak počas pracovného dňa. Začíname o pol ôsmej, keď si „výjazdovky“ zoberú spisy a idú do terénu.
Večerným návštevám sa snažíme vyhnúť. Neprídeme predsa k dlžníkovi, ktorý ukladá dieťa spať. To, že si neplatič a tĺk, neznamená, že na to musia doplatiť tvoje deti.
Pracujete po celom Slovensku. Existujú nejaké regionálne špecifiká?
Slovensko by som vedel rozdeliť na dve polovice. Na východe sú neplatiči priamejší, ústretovejší a neschovávajú sa za cudzie identity a sídla. Lepšie tam fungujú aj splátkové kalendáre, keďže dlžné sumy nie sú až také vysoké.
Na západe sú dlžoby často v desiatkach až státisícoch. Je tu gro ekonomickej sily a neplatiči sú často omnoho sofistikovanejší. Väčšinou im navyše zozadu radí advokát, ekonóm či krízový manažér.
Kedy a koľko platí klient za vaše služby?
Niektorí individuálni klienti sú tzv. „paušalisti“, pre ktorých vykonávame služby dlhodobo a z vymoženej sumy si účtujeme povedzme 5 percent. Mnohí z nich používajú v korešpondencii aj našu pečiatku, ktorá naznačuje, že sa staráme o ich pohľadávky. Zvyšuje to ich cashflow, keďže takto označené faktúry platia klienti ako prvé.
Štandardne si však berieme províziu 20 percent z vymoženého. Väčšinou ide o peniaze, no niekedy sa podarí barter, keď je časť splatená povedzme tehlami.
Zlatými tehlami?
Nie. (smiech) Povedzme, že dlžník dlhuje 10 000 eur, no má na dvore stavebné tehly za 5 000, ktoré dokáže veriteľ upotrebiť. Vtedy umoríme polovičku a zo zvyšku fakturujeme. U neplatiča vždy hľadáme spôsob, ako zaplatiť. Ak má napríklad starú tatrovku, klient ju vie možno opraviť a použiť.
Venujete sa aj odkupovaniu pohľadávok?
Výnimočne. Niektorí klienti nechcú mať nič spoločné s vymáhaním. Majú morálne výhrady alebo sa chcú sústrediť čisto na biznis a pohľadávky predajú za zlomok dlžnej sumy.
Aká je pri takýchto pohľadávkach vymožiteľnosť?
Rádovo len v jednotkách percent. Na verejnej dražbe sme naposledy kúpili balík asi 500 pokút od bratislavského dopravného podniku vo výške 70,70 eura.
Zaplatili sme za ne asi 11 percent ich hodnoty. Skúsili sme to, no zistili, že je to priveľa práce za málo muziky, takže sme v tom nepokračovali. Bola to mravčia práca. Vymohli sme ich však do tej miery, že sme zaplatili náklady a boli v zisku asi 9 percent. Nebolo to úplne zlé, no chceme sa sústrediť na kvalitu a nie kvantitu.
Spomínali ste mravčiu prácu. Spolupracujete aj s detektívmi?
Áno. Niekedy nám dokážu doniesť informácie, ku ktorým sa nevieme dostať. Naši zamestnanci aj ich auto sú označené, tak pred nimi dlžníci mnohé taja, a ak by vystupovali v civile, suplovali by detektívnu prácu a išlo by o neoprávnené podnikanie.
Detektívi môžu na rozdiel od nás robiť operatívne činnosti, kamerové či audio záznamy. Niekedy sa dajú zamestnať napríklad na vrátnici, aby zistili, čo sa vo firme deje. Môže to však trvať mesiace a nie každý klient je ochotný to zaplatiť.
Koľko pohľadávok ste už ako firma vymohli?
To vám nepoviem.
Rátate ich v desaťtisícoch?
(smiech) Bolo ich veľa. Inkasné spoločnosti, ktoré majú väzby v plynárňach, elektrárňach či telekomunikáciách, ich však počítajú na státisíce. Ale ich robota je iná a je založená na mailoch a telefonátoch fyzickým osobám.
Aká bola najväčšia pohľadávka, ktorú ste vymohli?
Pred troma rokmi sme vymohli pohľadávku za 1,8 milióna eur. Platí pritom, že čím väčšia pohľadávka, tým je to ťažšie.
Ako funguje medzinárodná spolupráca pri vyhľadávaní dlžníkov?
Sme súčasťou medzinárodnej komunity detektívov. Keď musíme vymáhať napríklad v Nemecku a klient to zaplatí, kontaktujeme sieť nemeckých detektívov, ktorí vedia pomôcť.
Riešili sme takto rozbor pre štátnu správu v prípade, kde sa škoda pohybovala na úrovni 120 miliónov eur. Odkrytá štruktúra zahrňovala Česko, Dubaj, Nemecko, Anglicko a Slovensko.
Išlo o veľmi zložitý prípad medzinárodného obchodu so zlatom, ktoré využívali na podvod s DPH. Dovážali tehličky, ktoré nepodliehajú DPH, a vyrobili z nich prstene a retiazky, ktoré mu podliehajú. Hlavný vinník dnes sedí vo väzbe v Nemecku.
Používajú aj dnes dlžníci nechválne známe „biele kone“?
Samozrejme. Aj keď to dnes funguje trocha inak a biele kone už tragicky nemiznú. Ide skôr o nízko sociálne postavených ľudí, ktorých IQ často nie je na takej úrovni, aby si uvedomili, čo im hrozí, ak na nich napíšete eseročku. Za jeden „blbý“ podpis síce dostanú 1 000 eur, no stanú sa majiteľmi obrovského dlhu.
Majú občiansky preukaz a mali by mať základné životné schopnosti, sú to však často ľudia z rómskej osady alebo iných sociálne slabých vrstiev. Občas ich presvedčí aj pár stoviek.
Čo robíte v takých prípadoch? Vymáhate od nič netušiaceho deduška či negramotného človeka?
Nie, pátrame po pôvodných majiteľoch, ktorí sú za ten dlh zodpovední. Samotným bielym koňom nehrozí v dôsledku našej legislatívy spravidla nič.
Sú „biele kone“ úspešná stratégia?
Je to posledná možnosť, ktorú môže dlžník využiť a často zaberie. Percentuálna miera vymožiteľnosti je na úrovni asi 10 percent.
A čo stratégia daňových rajov? Snažia sa dlžníci svoje peniaze ukryť týmto spôsobom povedzme v Paname?
Medzi malými a strednými podnikateľmi to veľmi nefunguje. Jednak na to nemajú peniaze a prepísať eseročku je lacnejšie a jednoduchšie ako vytvárať schému cez Anglicko, Belizé či Delaware.
Podnikateľská obec má navyše voči faktúram s adresou v daňových rajoch obrovskú nedôveru. Ani veľké firmy takto skoro vôbec nepracujú, občas maximálne skryjú časť štruktúry s cieľom vyťahovať zisk.
Stretávate sa s tým, že si dlžník zmení identitu?
Ani to sa nestáva. Ak sa chce niekto zbaviť dlhov, naša legislatíva mu dáva dostatok iných príležitostí. Ľudia nanajvýš zmenia účes, štýl obliekania alebo zataja svoju identitu. To je však primitívne a krátkozraké, a ak je vymáhač striktný, presný a informovaný, neprejdú mu cez rozum.
Máte okrem terénnych poznatkov aj formálne vzdelanie?
Do tridsiatky som nemal žiadnu školu a potom som začal študoval po nociach. Dnes mám tituly z obchodného aj trestného práva, medzinárodného obchodu, bezpečnostného manažmentu a ako jeden z mála aj z antiterorizmu.
Vo firme dnes máme školenia aj pre terénnych pracovníkov. Nedávno sme mali školenie z investigatívnej psychológie o tom, ako odhaľovať klamstvo.
To sa vám asi zíde…
Určite. Klamanie je totiž omnoho sofistikovanejšie ako len to, že sa niekto hrá s prstami alebo pozerá doľava. Stále sa vzdelávame a mali sme aj školenie o prvej pomoci či rozšírený kurz na prednemocničnú starostlivosť.
Prečo?
Veľa ľudí je dnes ozbrojených, a to nielen nožom či strelnou zbraňou. Musíme napríklad vedieť, ako zastaviť krvácanie.
Keď sme už pri ohrození života, stretli ste sa s tým, že by si dlžník siahol na ten vlastný?
Mnohí dlžníci zomrú, ale zatiaľ som sa stretol len s prirodzenými úmrtiami. Za celú kariéru som sa nestretol so samovraždou.
Stratili ste prácou vymáhača nejaké ilúzie?
Nie, pochádzam totiž z tých najnižších, najškaredších a najčernejších pomerov. Nemal som bohatých rodičov ani dobré vzdelanie. Začínal som ako esbéeskár, robil som biletára na diskotékach a festivaloch, v zásahovke aj ochranke. Chcel som sa dostať z ťažkých pomerov a niečo vybudovať. Moje prvé auto bola felícia a cez starý peugeot som sa dostal k touaregu.
Keď som začínal vymáhať, boli to tvrdé roky, a tak hľadali chlapcov so širokými lakťami. Posielali ma na miesta, kam nikto nechcel ísť, do rómskych get v Handlovej alebo Partizánskom. Niekoľkokrát ma tam prišli zachrániť policajti.
Naučil som sa veľa o prístupe k ľuďom a ich citlivých stránkach. Dlžníci sa boja požičať si od blízkych, lebo sa boja stigmy. Inokedy zas splatila žena dlh potom, ako som navrhol, že sa popýtam jej muža. Keďže sa zadlžila súkromnými „radovánkami“, peniaze veľmi rýchlo našla.
